„Nechcela som byť ničím iným než sebou. A svet si na to musel zvyknúť.“ Simone de Beauvoir vo svojich Pamätiach slušného dievčaťa zachytáva krehký proces premeny dievčaťa na mysliteľku, spisovateľku, ženu, ktorá si odmieta nechať nalinajkovať život. V kulisách Paríža – mesta škôl, salónov a samoty – sa odohráva príbeh o hľadaní vlastného hlasu. Z detskej izby plnej kníh cez školské lavice až po prednáškové sály Sorbonny de Beauvoir kráča s rozumom ostrým ako britva a citom, ktorý si ešte len formuje jazyk. Rebeluje voči tichej poslušnosti, voči role určovanej matkou, spoločnosťou, históriou. Namiesto manželstva a istoty si volí neistotu myslenia – a nachádza Sartrovu prítomnosť ako odpoveď na dlhoročné volanie. Pamäti slušného dievčaťa sú nielen kronikou dozrievania, ale aj nežnou a prenikavou ódou na slobodu – intelektuálnu, ženskú, ľudskú.