S Arthurom Rimbaudom prichádza poézia ako živá voda do zakliatej hory, v ktorej zrazu všetko ožíva, všetko spieva a svieti v nevídaných obrazoch neznámych krajín, plných horstiev, riek a morí. Súčasne sú v nich s úžasom zachytené najmenšie detaily ľudského a prírodného sveta. Ak má hudba Mozarta, poézia má Rimbauda, toto zázračné dieťa, v ktorom bol ukrytý vidiaci básnik, prenikajúci hlboko pod povrch bytostí, javov a vecí, aby sa nám v nemiznúcich jasných vidinách zjavil svet v novej vzrušujúcej kráse s novou nepodkupnou pravdivosťou a silou. Rimbaudovo básnické dielo, nie nepodobné nove vybuchujúcej znova a znova, a popierajúcej tak zákony priestoru a času, sa zrodilo v rozpätí básnikových šestnástich a devätnástich rokov. Je to dielo nepokojnej mladosti a jasnozrivého génia. Rozsahom neveľký zväzok veršov je vskutku veľdielo, ktorým Arthur Rimbaud zasiahol všetky básnické generácie. K Rimbaudovi sa s vervou hlásili symbolisti prvej i druhej vlny, surrealisti s celou avantgardou a dokonca aj americkí bítnici. Rimbaudova poézia je živá a vzrušujúca, pokiaľ zostáva živý a vnímavý človek. V ére umelého človeka je liekom i ochranou, je zázemím i klenbou pre čisté a vnímavé zmysly ľudského pokolenia. Ján Švantner