„— Čo bolo potom, stará mať? Chlápä ešte vždy nespí. Zíza na babku, ktorej bezzubé ústa tíško čosi šepocú, oslovujú kohosi nežným, maznavým menom. Na chlapcov hlas preberie sa z driemot a odvetí mu mäkkým, trpezlivým hlasom: — Potom? Potom už nebolo nič. Mali sa radi a žili spolu šťastne, kým nepomreli… Spi, syn môj.“ Klasika zo Zlatého fondu SME.