V centre pozornosti jej príbehov stoja väčšinou mladí ľudia a ich pluralistické životné štýly. Ich konanie autorka zobrazuje prostredníctvom súkromného mikrokozmu, ktorý je izolovaný voči vonkajším spoločenským vplyvom. Postavy sa akoby len nechali unášať prúdom životom, sú v neustálom očakávaní čohosi, chcú veriť, že majú ešte čas na rozhodnutia a na uskutočnenie svojich plánov, že nikdy nie je neskoro. Pre ich život je príznačná absencia lásky. Vo vzťahoch, v ktorých sa postavy v danej chvíli nachádzajú, prevláda pocit samoty, odcudzenia aj neschopnosť vzájomnej komunikácie. Judith Hermannová je maliarkou berlínskej secesie, tejto neskutočnej prechodnej doby zámkových atráp a sklenených palácov. Osobitú atmosféru poviedok dokresľuje autorkin špecifický jazyk. Výrazové prostriedky, po ktorých Hermannová siaha, sú jednoduché, osobitnú pozornosť venuje detailným opisom nahusteným v dlhých vetách, v ktorých sa často skrýva istá dávka irónie a lakonickosti, ktorá neraz skĺza do melanchólie.