Vo svojom prozaickom súbore Pascalov tieň sa Jozef Špaček prezentuje príbehmi, v centre ktorých sú v prvej časti knihy takmer výlučne mužskí hrdinovia z učiteľského prostredia, zápoliaci s rôznorodými problémami a ťažkosťami, prameniacimi v ich nie vždy usporiadanom súkromnom živote. Tieto situácie na nich doliehajú s až fatálnou ťažobou (Kentaur, prestupná stanica, Ťažká diagnóza, Pascalov tieň). Do ich osudov zasahuje neraz tajomnosť či nečakaná zápletka až detektívneho rázu, autor sa nevyhýba ani humoru či irónii, uplatňovaných na pozadí svojráznej krajiny Záhoria s dominujúcim obrazom autorovej rodnej Skalice a jej írečitých obyvateľov. Hrdinovia sú pomerne hlboko zakorenení v tomto kúte Slovenska, ktorý akoby v sebe skrýval tajomný magnetizmus nie vždy pochopiteľnej či vysvetliteľnej sily (Stevenson na Záhorí, Žltý venček s bielou stuhou). V druhej časti súboru zobrazuje v dvoch novelách hrdinov s umeleckými sklonmi (básnika a fotografa), ktorí sa okrem tvorivých problémov dostávajú do rôznych náročných vzťahových peripetií, vrátane ľúbostných trojuholníkov (Plachá vášeň, Koho kopú múzy?). V tejto časti nájde čitateľ i lyrické pasáže a nápadité erotické situácie, v ktorých sa postavy ocitajú náhodne i nenáhodne, ako aj odkazy na rôzne literárne i neliterárne súvislosti a väzby. Autor v knihe tematicky i jazykovo výrazne prehlbuje svoje doterajšie osvedčené umelecké postupy, súvisiace najmä s metódou psychologického realizmu.