Vladimír Majakovskij (1893 – 1930) nebol básnikom lyrických sentimentalít a banálností, no tým menej básnikom, posluhujúcim cudzej, neprežutej fráze, básnikom falošnej a permanentnej oslavnosti. Z celého srdca miloval revolúciu, jej horúci dych a prostú hrdinskosť skutkov, jej nadšených bojovníkov v šedivých otrhaných plášťoch, ale s hlavou plnou predstáv o kráse budúceho mierového života, jej neúnavných, premrznutých a hladných pracovníkov, snívajúcich v blate a chlade o prekvitajúcom „meste-sade“ budúcnosti. A bola to práve táto veľká a úprimná láska, úprimná v celej veľkosti básnického génia, ktorá nedovoľovala Majakovskému povedať čo len jediné falošné slovo, čo len jednu nepravdu hocako peknú a hocako zdanlivo nepotrebnú v danej chvíli. Svoj osud spojil s futurizmom. Údel tvorby futuristov v meštiackej spoločnosti bol aj jednou z tém poémy Oblak v nohaviciach (1915). Vyjadruje sa tu k poézii jeho doby, odsudzuje doterajšie umenie, zriadenie, náboženstvo a pohľad na lásku. 14. apríla 1930 Majakovskij ukončil svoj život dobrovoľnou smrťou. Svetu však zanechal tvorbu, ktorá neprestáva žiť a je uznávaná celým kultúrnym svetom.